Moja skúsenosť s COVID 19

 Nechce sa mi veriť, že som si tak dlho nenašla čas na moje amatérske "blogovanie", no dnes moju myseľ prepadol nápad na takéto rýmovanie. Týmto sa verejne priznávam, že vírus Covid 19 v sebe mám :).

Kde bolo tam bolo, alebo za siedmimi horami a siedmimi dolami... Takto sa začína, rozprávok väčšina. No to, čo práve v tejto chvíli čítate milí priatelia a čitatelia blízki aj vzdialení, nie je fikcia, je to v príbehu zhrnutých niekoľko dní jednej veľkej rodiny.  Začiatkom októbra keď školy zatvorili a my učitelia sme dištančne vzdelávať začali kvôli  vírusu čo stále straší v ovzduší, tetušku našu milú, záchranári do nemocnice vzali aby jej od bolesti v chrbte po úraze uľavili. Po troch dňoch nám tetu domov poslali, no jej problémy ani trochu neustali. Ba naopak, ešte aj iné ťažkosti sa v jej organizme spustili. Tri dni a tri noci jej nedokázali pomôcť jej deti ani netere, tak opäť spoľahli sa na odborné liečenie.  Záchranná služba nám ju odviezla, no o pár dní sa k nám správa z nemocnice doniesla, že teta s Covidom bojuje a preto sa jej stav zhoršuje.  Postupne všetci čo tete boli doma na pomoci, začali zvláštne stavy mať. Hneď sme sa  samozrejme dali testovať. Výsledky sme iné nečakali, keďže príznaky už všetko prezrádzali. Príznaky negatívne, výsledky pozitívne. Už viac ako týždeň bojuje skoro celá rodina s tou pliagou čo COVIDOM sa nazýva. Pýtam sa - kto je na vine? Veď rúška nosíme povinne, ruky umývame aj dezinfekciu používame. V médiách neustále výzvy na zodpovedné správanie počúvame. A tu hľa - inštitúcia, ktorá ma liečiť človeka, s vírusom domov pošle ho a ten  neobíde nikoho ...  Zlosť ma už prešla. Veď v boji s vírusom je veľmi neprospešná.                                Preto Vám želám zdravie pevné a správajme sa všetci zodpovedne. Ostaňte naďalej v testoch negatívny, no v mysliach Vaších nech ste vždy pozitívny.